reklama

Zmapuj si svoj svet

O knihe Mapa mých světů od Reifa Larsena „To je kniha, ktorú by som chcel čítať ako dvanásťročný chlapec.“ povedal Ori, keď mi Mapu mých světů požičiaval. Mňa zaujala hlavne jej netradičná grafika.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Kniha je písaná v dvoch plánoch. Telo textu sa nachádza v strednej časti knižky a hrubé okraje sú vyhradené zápiskom, grafom, mapám a nákresom zo zápisníkov hlavného hrdinu. Autor užíva niekoľko typov fontov písma a celkovo je kniha vizuálne veľmi nápaditá.

V prvý deň nového roku dvetisíc pätnásteho som sa ponorila do príbehu mladého Tecumseha Strnádku Spiveta (anglický titul románu znie The Selected Works of T.S. Spivet). Čítal sa ľahko, stránky sa obracali veľmi rýchlo, hrozilo mi, že už druhého budem musieť vstať z postele, lebo román bude dočítaný. Netradičná a mierne nefunkčná rodina hlavného hrdinu poskytovala dobré zázemie pre zaujímavý príbeh, no mňa najviac uchvátilo to dvojplánové čítanie. Strnádka mapuje úplne všetko; svoje sny, ľudské činnosti, anatómiou hmyzu, dokonca aj výstrel, ktorý zabil jeho brata. Je dôkladný a doslovný. Taký malý génius. Hneď na začiatku nás informuje o svojom veku (13 rokov) aj o roku svojho narodenia (1995). Nebyť týchto údajov, bolo by ťažké uveriť, že sa nachádzame v súčasnosti. Svet, ktorý Larsen vytvára a mapuje skrz Strnádkove oči silne evokuje Ameriku päťdesiatych, nanajvýš šesťdesiatych rokov: zapadnutý ranč v Montane, žiadne mobily, len pevná linka so živou spojovateľkou, matka ponorená v knihách, otec na starom džípe, ... Strnádka je svojráznou formou kartografa a užíva archaické pomôcky (sextant, heliotrop, teodolit), ktoré si aj my, narodení pred rokom 1995, musíme vygúgliť. Dieru do sveta urobí ručne rysovanými portrétmi hmyzu a cestuje spôsobom, ktorý sa našincovi asociuje s beat generation: načierno, nákladnými vlakmi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Príbeh má tri časti, ktoré možno nazvať Doma, Na ceste a Vo veľkom svete. Strnádkovým domovom je ospalá Montana a bizarná rodina, otec kovboj, matka vedkyňa, depresívna sestra v puberte a tieň mŕtveho brata, ktorý na všetkých dopadá. Táto zvláštna konštalácia dáva podnet ku vzniku mnohých Strnádkových zaujímavých máp a tak trochu odpovedá aj na otázku o pôvode jeho netradičnej záľuby. V druhej časti Strnádka podniká dlhú cestu do Washingtonu. Väčšiu časť tejto púte trávi v novej obytnej dodávke na nákladnom vlaku. Cestu si kráti čítaním beletrizovanej biografie svojej pra-pra babičky, jednej z prvých amerických vedkýň, ktorú objavil v denníkoch svojej matky. Táto feministická línia bohužiaľ vyznieva do stratena – Strnádkova matka ešte príbeh nedokončila. A potom sa zrazu v druhej polovici knihy príbeh láme. Strnádka sa ocitá v červej diere. Do tohto momentu veľmi racionálny príbeh z ničoho nič zaskočí nadprirodzeným úkazom. Sklamanie je dvojnásobné; červia diera predsa nemôže byť nudné, tmavé nič, ako nám ju opisuje Larsen. Ešte niekoľko desiatok strán som čakala, že malý vedátor nájde pre tento jav nejaké racionálne vysvetlenie. Napríklad, že auto, v ktorom cestuje, preložili na loď. V tretej časti sa pokojný poetický príbeh malého chlapca, ktorý smúti za svojím bratom, mení na akční thriller plný tajných spolkov a konšpirácií. Nálada knihy sa tak prudko mení, akoby sme sa ocitli v úplne inom príbehu. Čitateľ cíti sklamanie. Spomenula som si, že som podobný pocit zažila už pri čítaní Tieňu vetra od Carla Ruiza Zafóna. Podobne poetický a zadumaný príbeh syna majiteľa antikvariátu a jednej tajnej knižnice sa v druhej polovici mení na bláznivú, životu nebezpečnú naháňačku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mapu mých světů možno čítať dvoma spôsobmi. Ako román, z čoho nevychádza veľmi dobre, alebo ako knižný experiment – mapu, ktorá sa rozprestiera do viacerých priestorov. Druhý spôsob fascinuje a inšpiruje. Zamyslela som sa nad tým, čo z vecí, ktoré zaujímajú mňa, by stálo za také vizuálne stvárnenie, aké dáva Strnádka aj tým najjednoduchším činnostiam (šúpanie kukurice) vo svojich štvorčekových zápisníkoch. Oddávna ma fascinujú chodníky. Nie tie oficiálne, asfaltové, ale úzke vydupané cestičky, ktoré vytvorila autentická potreba človeka spojiť dôležité miesta. Kedysi dávno, v anglickom Kente, som kráčala po takomto chodníčku, ktorý viedol cez polia, popri farmách, starej kaplnke a cintoríne s náhrobkami poprehýbanými na všetky strany víchrami času. Končil sa na kraji mesta. Celé Anglicko je počmárané takýmito cestičkami. Niektoré majú viac, než osemsto rokov. Je to veľmi silný pocit, pridávať svoje kroky k takej dlhej histórii. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ideálnym miestom na štúdium tohto javu sú staré komunistické sídliská. Asfaltové chodníky sú tu väčšinou rozložené do pravých uhlov a dôležité miesta skôr obchádzajú, než žeby niekam naozaj viedli. Cez jedno také sídlisko chodím každé ráno do práce. Cestička, na ktorú vstupujem je hlavným ťahom skrz celú oblasť sídliska. Na miestach, ktoré sú horšie viditeľné z okien panelákov, možno zaznamenať zvýšený výskyt vrchnákov od piva, petárd a cigaretových ohorkov. Od každého bloku sa k tejto hlavnej dráhe pripája množstvo kratších chodníčkov, ktoré spájajú paneláky s detskými ihriskami, smetnými košmi, či autobusovou zastávkou. Túto pavúčiu sieť je možné vidieť v celej jej kráse na mapách zo satelitu, čo veľmi uľahčilo vytvorenie mojej "strnádkovskej" mapy tohto fenoménu. A keďže kruh je mi sympatickejší ako kĺzanie sa po úsečke, poobede sa vraciam po asfalte, oficiálnym okružným chodníkom. Tu je moja mapa. Čo by bolo na tých vašich? 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Simona Rezníčeková

Simona Rezníčeková

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  11x

"Ať tu jsme omylem, ať tu nastavujeme uši nebo hledáme hajzl, jsme tu pro velké naslouchání světa." Michal Huvar Zoznam autorových rubrík:  FIlmPortrétÚvahaKnihaVýstava

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu