O fotografovi, ktorý sadil stromy

Autor: Simona Rezníčeková | 20.3.2016 o 0:43 | (upravené 20.3.2016 o 20:55) Karma článku: 4,96 | Prečítané:  1468x

O Salgadovi som vedela iba toľko, že je fotografom, ktorý nepoužíva farbu. A o Wendersovi, že nakrúca filmy o anjeloch, ktorí vidia čiernobielo. A tak som šla na filmový dokument Soľ zemi.

Sebastião Salgado sa narodil zhruba pred sedemdesiatimi rokmi v Brazíli. Vyrastal na mieste, nad ktorým by dnešní eko-nadšenci slintali blahom: sebestačné hospodárstvo obklopené dažďovým pralesom. S peniazmi prvýkrát prišiel do kontaktu, až keď ho otec poslal študovať do mesta. Na štúdiách sa stretol s dvoma dôležitými zjavmi, ktoré ovplyvnili smerovanie jeho života. Tým prvým zjavom bola Lélia, krásna študentka klavíra, ktorá sa stala jeho ženou, priateľkou, partnerkou a fanúšikom všetkých jeho projektov. Skutočná múza s mnohými praktickými vlastnosťami: grafička jeho kníh, kurátorka jeho výstav. Druhým zjavom bola politika. Salgado sa stal politickým aktivistom vo farbách liberálnej ľavice a tomuto smeru a jeho hodnotám je verný dodnes.

Koncom šesťdesiatych rokov sa začalo nad Brazíliou zmrákať. Salgadovci sa rozhodli pre emigráciu. Usadili sa v Paríži, kde Sebasti začal pracovať pre Svetovú banku ako ekonóm a Lélia sa pustila do štúdia architektúry. Kúpila si malý fotoaparát, aby si mohla fotiť zaujímavé budovy. No bol to jej manžel, kto kúzlu fotografovania úplne prepadol. Na jeho prvých snímkach je samozrejme jeho žena a neskôr aj prvorodený syn. Po pár rokoch mladí Brazílčania urobili smelé rozhodnutie: Salgado opustil svoje dobre platené miesto v banke a stal sa fotografom na plný uväzok. Začínal úplne od nuly, fotil svadby aj automobilové preteky. No už po pár rokoch získal dôveru agentúry Magnum a vyrazil na niekoľko mesiacov do južnej Ameriky. Do Brazílie sa nemohol vrátiť celých desať rokov, kým nepadol režim, no fotografovanie odľahlých indiánskych komunít, ich prostého vidieckeho života a rituálov ho aspoň trochu priblížilo k jeho domovu. Z týchto ciest vznikla jeho prvá publikácia, fotografický album Iné Ameriky. Mal úspech, bol ocenený a Salgado získal reputáciu a voľnú ruku vo svojich ďalších projektoch. Mohol sa pustiť do tém, ktoré ho najviac fascinovali. Už počas jeho práce v Svetovej banke si jeho srdce získala Afrika. Vracal sa tam celých dvadsať rokov a vytvoril množstvo fotografických cyklov, ktorým si získal pečať sociálneho fotografa (sám neskôr dokázal, aké sú takéto škatuľkovania relatívne). Vznikli albumy Sahel: Človek v tiesni, Sahel: Koniec cesty, Deti: Utečenci a migranti, Migrácia: Ľudstvo v pochode,... Spoločnou tézou všetkých týchto jeho projektov bola téma, ktorá je dnes, tridsať rokov po tom ako Salgado so svojím fotoaparátom blúdil po utečeneckých táboroch, veľmi aktuálna: Exodus, hromadné presuny ľudí z dôvodu hladu a vojen. 

V rovnakom čase ako pracoval na svojich afrických projektoch, podnikal aj cesty do iných častí sveta. Niekedy trávil mimo dom aj osem mesiacov do roka. Ďalším jeho projektom boli Robotníci: Archeológia priemyselného veku a Terra, fotografický dokument brazílskeho vidieku.

V roku 1994 nastal zlom. Salgado bol znovu v Afrike a dopočul sa o nepokojoch v Rwande. Šiel tam, no už po pár kilometroch sa rozhodol otočiť auto a vrátiť sa. On predsa fotí živých ľudí a tu boli iba mŕtvi... Do Paríža sa vrátil veľmi chorý. No nebola to malária, ani žltá horúčka. Salgado videl príliš veľa utrpenia. Stratil vieru v ľudí. Jeho duša chradla tak veľmi, že chradlo aj jeho telo. Lekár mu povedal, že s tým musí prestať, musí prestať fotografovať trýzeň.

Rozhodol sa pre nový projekt, taký, ktorým vykročil zo svojho tieňa sociálneho fotografa. Rozhodol sa fotiť prírodu, miesta na zemi, kde sa to stále deje: Genesis (Stvorenie). A tak vďaka Wendersovmu filmovému dokumentu pozorujeme fotografa, ktorý sa stále dokáže nadchnúť hrou svetla na kloch vadiacich sa mrožov po tom, ako videl tisíce matiek, ktoré nemali, čím nakŕmiť svoje deti a tisíce otcov, ktorí tie deti potom museli pochovať. Je to sila, alebo len obrana?

No tu sa príbeh ešte nekončí. Genesis je zatiaľ posledným Salgadovým projektom, výstava putuje po Európe vo fyzickej podobe a momentálne si ju možno prehliadnuť v Moskve (do 15.5.2016), no jej autor už pracuje na novom projekte. Cestuje za pôvodnými kmeňmi mnohých regiónov, za ľuďmi, ktorí ešte žijú sebestačne, bez všadeprítomných chápadiel modernej civilizácie. Takých ešte možno nájsť v Novej Guiney, v Etiópii v údolí Omo, ale aj v amazonskom pralese Salgadovej rodnej Brazílie.

Tam sa Salgado aj s Léliou rozhodli vrátiť po mnohých rokoch strávených v Paríži. No namiesto sebestačnej farmy, našli len spustnutú suchú zem. Aby Sebasti a jeho sedem sestier mohli ísť na štúdiá, Salgado senior vykácal svoj dažďový prales a z predaja dreva financoval vzdelanie svojich detí. Bez stromov svahy erodovali, vyschli všetky potoky,trávu spásli kravy. No Lélia dostala nápad. Čo keby tie stromy znovu vysadili? A tak začali a dopadlo to presne tak ako v príbehu Jeana Giona - krajina ožila. Do dnešného dňa ich organizácia Instituto Terra vysadila dva a pol milióna stromov. Bez presného návodu sa im v priebehu niekoľkých rokov podarilo obnoviť Mata Atlantica - dažďový prales. Vo svojom výklade Salgado hovorí, že je to ľahké, že každý môže vysadiť les.

Jeho fotografie využíva Unicef aj Lekári bez hraníc, no on sa necíti byť aktivistom. Opakuje, že je fotograf. No necíti sa byť ani umelcom, také označenie nie je preňho dôležité (podobne ako pre jeho poľskú kolegyňu Zofiu Rydet ). Robí to, v čom vidí zmysel.

Salgadove čiernobiele fotografie sú veľmi expresívne. Využíva kontrasty svetla a tieňa na podporu dramatického efektu. Pôsobí to tak, akoby tie svoje obrázky  vyrezával z nejakej sivej prahmoty, z ktorej je stvorený celý náš svet.

Wendersov film je tiež čiernobiely. Využíva sošnosť Salgadovej lysej hlavy a necháva ho rozprávať ako džina, beztelesného ducha vystupujúceho z tmy. Ukazuje ho ako bytosť stvorenú z toho istého materiálu ako jeho fotografie.

Spolurežisérom Wendersa je Juliano Ribeiro Salgado, Sebastiãov starší syn, dokumentarista. Juliano nakrútil ten film, aby spoznal svojho otca, ktorý ho počas jeho detstva opúšťal na dlhé obdobia a vracal sa ako hrdina s obrázkami z iného sveta, unavený a zmenený. Dlhé absencie sa negatívne podpísali na ich vzťahu. Juliano so svojím otcom od puberty takmer nehovoril. Nezniesli sa. Zmenil to až tento film. No ten konflikt v Soli zemi nenájdete. Salgado junior aj Wenders sú pozorovatelia. Nekomentujú ani fakt, že vysadením dažďového pralesa Sebastião iba splácal to, čo mu bolo požičané.Nikto ho nekonfrontuje. Ani Wenders kvôli vine jeho rodiny na zničení pralesa, ani jeho syn kvôli všetkým tým strateným rokom. Nechávajú dialóg plynúť ako rieku, ktorá sama hĺbi svoje brehy. Možno, že tak sa rozpráva s anielmi. S ľuďmi, čo videli príliš veľa.

Ak by sme mali Salgada nejako zaškatuľkovať, určite je fotografom humánnym, ľudským v tom najpozitívnejšom značení tohto slova, ktoré je často iba naším zbožným želaním. Hľadá človeka. Hľadá ho v situáciách, v ktorých ľudská bytosť stráca všetku svoju dôstojnosť, v iných svetoch natívnych kmeňov, aj v prírode. A nachádza.

 

PS: A keď tu už spomíname všetkých členov Salgadovskej famílie, nesmieme zabudnúť ani na jeho mladšieho syna Rodriga, ktorý sa narodil s Downovým syndrómom. Otec fotograf, mama architektka, brat dokumentarista - čo bude sedieť so založenými rukami. Maľuje. Trpezlivo vypĺňa prázdny priestor detailnými mozaikami.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?