Motýle v záhrade umenia

Autor: Simona Rezníčeková | 10.1.2016 o 16:59 | (upravené 10.1.2016 o 23:04) Karma článku: 5,04 | Prečítané:  272x

Takto vzletne pomenoval techniku pastelu slávny maliar osemnásteho storočia Anton Raphael Mengs. Mal na mysli krehkosť a netrvanlivosť tejto techniky, no zároveň jemnosť výrazu a živú farebnosť, ktorú ňou možno dosiahnuť.

Kedysi dávno som navštívila Múzeum motýľov. Bolo to na Floride a kamarátka mi poradila, aby som tam šla hneď ráno, pretože vtedy sú motýle najaktívnejšie. Mala pravdu. V štylizovanej záhradke s malými mostíkmi, fontánkami a lavičkami ma obletovali húfy motýľov veľkých ako päste. Až sa nechcelo veriť, že sú naozaj také krehké, ale dotýkať sa "exponátov" bolo zakázané. Uvažovala som, koľko tajfúnov už v tom ráno rozpútali na druhom konci sveta a či mávnutie ich krídel má rovnakú moc, aj keď sú uzatvorené v tomto umelom svete, diskrétne prikrytom sieťkou.

A tak je to aj s pastelom. Stačí fúknuť a jeho neobyčajná krása sa zničí. Pastely sa väčšinou nenachádzajú v stálych expozíciách múzeí. Hovorím väčšinou, pretože Národné múzeum vo Varšave, o ktorom budem písať, pastely vo svojej stálej expozícii má. Je to jedna malá temná miestnosť s prácami

Stanisłava Wyspiańskeho, všestranného umelca, ktorý žil na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia, a ktorý používal takmer výhradne len pastel. Romantická legenda tento výber výsvetľuje tak, že Wyspiański, ktorý sa dožil len tridsaťosem rokov, vedel, že nemá veľa času a maľovanie olejovými farbami sa mu zdalo byť zdĺhavé. Menej romantická legenda hovorí o tom, že trpel alergiou na kovy obsiahnuté v olejových farbách.

Národné múzeum vo Varšave sa rozhodlo prevetrať svoje pastelové zbierky a do konca januára v ňom možno navštíviť výstavu Majstri pastelu, od Marteaua po Witkacyho. 250 pastelov zo stálych zbierok (pastely sa kvôli svojej krehkosti nikdy nepožičiavajú) bolo vybraných spoza skla (pastely sa kvôli svojej krehkosti vždy skladujú za sklom vo vodorovnej pozícii), zreštaurovaných (reklamné materiály sľubujú, že výstava dá nahliadnuť aj do tajomných zákutí konzervátorstva, no bohužiaľ  na túto tému tam toho veľa nie je) a umiestnených vo výstavných sálach s pritlmeným svetlom, čo dodáva celej výstave atmosféru príjemnej intimity. (Je to tiež nevyhnutnosť. Keďže pri kreslení pastelom sa z neho práši, nemožno používať toxické pigmenty, čo znižuje trvanlivosť kresieb.) 

Za "prapastele" možno považovať už nástenné maľby v Lescaux nakreslené kriedou, uhlíkami a červenou hlinkou, no moderné dejiny pastelu sa začínajú až niekde pri Leonardovi da Vinci, ktorý sa o nich zmieňuje ako prvý (respektíve prvý, o ktorom vieme) ako o "colorire a secco" - suchých farbách. V celej novodobej histórii pastel slúžil predovšetkým ako prípravná technika. Skicovali sa ním predlohy monumentálnych olejomalieb. Zlatým vekom pastelu bolo osemnáste storočie. Ľahkosť a subtílnosť tejto techniky ideálne pasovala do rokokových nálad, idyliek dvorského života odtrhnutého od reality. Pastelom sa v tomto období maľovali najmä portréty šľachty a alegorické výjavy ako štyri ročné obdobia, či múzy. Varšavská výstava tiež začína od diel osemnásteho storočia. Poľsko obdobia osvietenstva bolo umeniu priaznivo naklonené. Kráľ aj mnohé kniežatá boli štedrými mecenášmi, čo priťahovalo do Poľska veľa zahraničných umelcov. Jedným z nich bol aj Luis-François Marteau, syn kráľovského nábytkára z Versailles. Počas svojej dlhotrvajúcej kariéry vytvoril stovky portrétov poľských kráľov a šľachty. Najznámejšou je kolekcia dvadsiatich deviatich portrétov účastníkov legendárnych štvrtkových debát, ktoré organizoval kráľ Stanisław August Poniatovský. Zúčastňovali sa ich významní poeti, historici a reformátori poľského osvietenstva. Bohužiaľ originály sa do dnešných čias nezachovali. No keďže portréty tých čias neboli len umeleckými dielami, ale slúžili aj ako praktická dokumentácia podoby človeka, často sa kopírovali.

Kópie robili tvorcovia originálu ako aj iní umelci najčastejšie tiež technikou pastelu, alebo litografie (grafická technika kameňotlače), ktorá najlepšie dokáže priblížiť delikátnosť pastelu. V tomto období si umelci väčšinou miešali svoje vlastné farby. Každý mal svoj jedinečný recept, ktorý si samozrejme prísne chránil. O to ťažšia je dnes úloha konzervátorov, ktorý pri reštaurovaní tiež musia vyrábať kriedy ručne a formou pokusov a omylov nachádzať tie správne odtiene. Dejiny fixatívu sú tiež históriou samou o sebe. Špiritus, ocot, rybí glej. Ešte v 18. storočí sa fixovalo iba málo pastelov. Ich trvalosť zostala dodnes čiastočne záhadou. V niektorých prípadoch sa dá vysvetliť použitím trvalejších toxických pigmentov, ako napríklad olovenou belobou. Osvietenstvo zmenilo tiež postoj spoločenstva (toho privilegovaného) k výtvarnému umeniu. Kým ešte v sedemnástom storočí sa maľovanie považovalo za špinavé remeslo nehodné aristokrata, o sto rokov neskôr už čoraz viac kniežat v svojom voľnom čase (čiže nezriedka celými dňami) venovale maľbe a kresbe. A pastel sa stal na dlhé obdobie technikou menejcennou, vhodnou ako zábava pre mladé unudené aristokratky. Tým, že je ním možno maľovať rýchlejšie ako farbami, je tiež vhodný na robenie portrétov detí, ktoré nemajú veľa trpezlivosti pózovať.

Po veľkej francúzskej revolúcii sa vkus spoločenstva zmenil a pastel vytlačili miniatúry, praktickejšie na nosenie (obdoba dnešnej fotografie v peňaženke). Vzkriesili ho až predstavitelia rôznych -izmov na konci devätnásteho storočia. Tak nejako vyzerá aj chronologicky usporiadaná varšavská výstava. Niekoľko sál dokonalých portrétov a krajinomalieb od poľských, no aj zahraničných umelcov (mňa najviac zaujali práce nemeckého impresionistu Maxa Liebermanna a Adolpha Menzela). Štýly sa začínajú rôzniť až v druhej polovicy devätnásteho storočia. Za zmienku určite stojí Leon Wyczółkowski, priateľmi nazývaný "Vyčul" a kunsthistorikmi "Šógun poľského pastelu". Pamätníci spomínajú, že spôsob akým Vyčul maľoval bol rovnako dynamický ako obrazy, ktoré pod jeho rukami vznikali. Sám stál pred obrazom, kreslil rýchlymi energickými ťahmi a do toho vykrikoval čísla pastelov, ktoré potreboval. A jeho verné, dobre vycvičené služobníctvo, Władek i Frania, behali po ateliéri ako splašení a z jednotlivých zásuviek mu vyťahovali požadované odtiene.

A ešte Witkacy, enfant terrible poľského umenia. Maliar, filozof, teoretik umenia, excentrik. V roku 1925 si založil "portrétovaciu firmu". V svojom cenníku mal portréty niekoľkých typov: typ A - "vylízaný" hiperrealistický portrét na exotickom pozadí, typ B - objektívny realistický portrét ako na fotografii do dokladov, typ C a D - expresívny, deformovaný portrét maľovaný natriezvo, alebo pod vlyvom drog, typ E - ľahko idealizovaný portrét s hlbokou psychologickou interpretáciou.

 

Zdroj obrázkov: Wikipédia, ak nie je uvedené inak

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?