Starenka s fotoaparátom

Autor: Simona Rezníčeková | 24.1.2016 o 21:26 | (upravené 27.1.2016 o 22:07) Karma článku: 3,51 | Prečítané:  815x

Využívala moment prekvapenia. Klopala na dvere, nečakala, hneď stláčala kľučku a vchádzala: "My sme prišli ku vám fotiť. Ale tu máte pekne." Málokto ju odmietol. Kto by aj povedal nie malej krehkej starenke s fotoaparátom.

A keď ani to nezabralo, odvolávala sa na najvyššie miesta: "Viete, ja tie fotky robím pre pápeža." (Naozaj mu ich chcela poslať.)

Myšlienka bola jednoduchá: Posadiť domácich v hlavnej miestnosti domu, alebo bytu a urobiť im fotku. Mali hľadieť rovno do kamery, neusmievať sa. Rydet používala širokouhlý objektív, aby zachytila čo najviac z ich okolia. Verila, že spôsob akým je izba zariadená hovorí veľa nielen o ich majiteľoch, ale aj o dobe a mieste, v ktorom bol tento interiér vytvorený.

Spočiatku to nevyzeralo, že by Zofia Rydetová (1911-1997) mala niečím prispieť do dejín poľskej fotografie. Dcéra provinciálneho advokáta vyštudovala ekonomickú školu a po druhej svetovej vojne začala prevádzkovať papierníctvo. Fotiť začala až pred štyridsiatkou, a keď ju prijali do Zväzu poľských fotografov, mala už päťdesiat rokov. No potom to už šlo rýchlo. Akoby chcela dobehnúť všetko to, čo zmeškala stojac za pultom s perami a ceruzkami.

V roku 1959 doputovala do Poľska slávna výstava Rodina človeka, ktorej kurátorom bol americký fotograf a riaditeľ newyorskej MOMA (Museum of Modern Art) Edward Steichen. Monumentálna výstava sa skladala z 500 fotografií od stoviek známych aj menej známych autorov z celého sveta. Mala ukázať údel človeka, ktorý prežíva tie isté strasti a radosti bez ohľadu na to, aké prostredie ho obklopuje. Kritiky sú jalové. Súčasťou tejto výstavy sú také silné fotografie ako Kočujúca matka Dorothey Lange, či Tabakoví roľníci Jacka Delana. Oplatí sa ju vidieť. Na Rydet zapôsobila tak, že kvôli nej cestovala do Varšavy až dva razy a tento zážitok mal na svedomí jej výrazný príklon k sociálnej fotografii. Stála expozícia Ľudskej rodiny je umiestnená na zámku Clervaux v Luxembursku.

Rydet veľa cestovala a hľadala tú svoju tému. Vykryštalizovala sa až tesne pred jej sedemdesiatkou. Stala sa kronikárom obydlí. Najprv len v Poľsku, no neskôr cestovala aj za hranice, do Nemecka, Československa, či USA. V rámci projektu, ktorý teoretici umenia nazvali Sociologickým zápisom  vzniklo množstvo cyklov: ženy na priedomí, umelci vo svojich ateliéroch, miznúce povolania, kuchynské okná, televízory, rodinné fotografie... V rokoch 1978 až 1997 Rydet nafotila okolo dvadsaťtisíc záberov. Nemala čas ich vyvolávať. Jej ambície neboli umelecké, ale dokumentárne. Fotila človeka-milión a svojím dielom nechcela osloviť veľkých umelcov, ale bežných ľudí, pre ktorých je poznanie "malých dejín" individuálneho človeka (výraz pochádza z eseje Milana Šimečku O velkých a malých dějinách  - odporúčam!) dôležitejšie ako všetky konferencie sveta. Hodnotu jej projektu mal dodať až čas. Dnes, keď už svet, ktorý Rydet zachytila definitívne zanikol, je jej projekt nielen zápisom sociologickým, ale aj historickým.

 "Stredobodom vidieckej chalupy je televízor, ktorý ide celý deň. Knihy tu väčšinou nenájdeme. Na televízore je postavené to, čo je pre nich najcennejšie, najčastejšie portrét Svätého Otca Jána Pavla II. Tých záberov s pápežom v rôznych dekoráciách mám už tisíce." Takto Rydet opísala typickú poľskú chalupu v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Do dedinských chalúp vpadala neohlásená, dvere boli zvyčajne otvorené. V mestách fotila málo a iba ak sa dopredu dohovorila na návštevu, čo úplne menilo atmosféru: "V panelákoch na sídliskách fotím iba zriedkavo. V tých nových bytoch sa neodráža osobnosť majiteľa - najčastejšie tam majú nábytkovú stenu, dva kryštály, tri knižky a ľudia majú taký tupý výraz..."

Prezerať si jej dielo je ako nazerať ľuďom do okien. Ja sa k tomuto spoločensky nekorektnému hobby nadšene priznávam. Dôvody mám rovnaké ako Zofia Rydet: verím, že predmety, ktoré ľudia vlastnia, ako aj usporiadanie interiéru, v ktorom žijú mi o nich môžu veľa povedať. Sama už roky fotografujem izby, v ktorých žijem. Často sa sťahujem a ako roky utekajú, zabúdam ako a čím som kedysi i kdesi žila. Chcem uchovať tie priestory aspoň virtuálne.  A potom neskôr, keď si tie fotografie pozerám, v neporiadku na svojom písacom stole čítam celý príbeh tých dní. Porovnávam ho s neporiadkom na mojom súčasnom písacom stole. Vidím zmeny, vidím ako dozrievam. Viem viacej, no zároveň menej snívam.

Múzeum moderného umenia vo Varšave nedávno usporiadalo výstavu Zofii Rydet Zápis 1978-1990. Veľmi podrobná, plná dokumentov, listov, poznámok a samozrejme záberov z ľudských obydlí. Bola som tam a výsledný efekt bola únava a otrávenie zo všetkých tých starčekov sediacich pri svojich ošarpaných peciach. V očiach majú ten istý mierny údiv, oni, takí zbytoční, ticho dožívajúci na svojom a tu ich chce niekto fotiť a ich obrázok poslať samému pápežovi...

Nadácia, ktorá sa zaoberá triedením a digitalizovaním práce Zofii Rydet vytvorila stránku, na ktorej sprístupnila jedenásťtisíc záberov, listy, články, rozhovory. Je tam celá Rydet. Človek sa cíti tak nejako príjemnejšie nazerajúc do tých už neistnejúcich príbytkov v intímnom svetle vlastného priestoru. Viac mu to pripomína to staré dobré nazeranie susedom do okien.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?