Dovozca svetových trendov

Autor: Simona Rezníčeková | 23.5.2016 o 15:43 | (upravené 23.5.2016 o 20:18) Karma článku: 2,57 | Prečítané:  234x

Krakow je plný "kantorov". Tak sa po poľsky volajú zmenárne. A tak sa volal aj jeden z najpopulárnejších umelcov "na vývoz" v komunistickom Poľsku. Tadeusz Kantor.

Ornitológovi som povedala, že hľadáme škaredé monštrum obité drevom na brehu Visly. Môj subjektívny opis ominul bez komentára a vypýtal si názov ulice a číslo domu.

Cricoteku založil sám Tadeusz Kantor. Je to archív jeho bohatého životného diela, pomník, ktorý mu má zabezpečiť nesmrteľnosť, miesto, kde sú  obrazy, bábky a rekvizity z jeho slávnych predstavení držané pekne v teple a ukazované záujemcov v honosných priestoroch na večnú pamiatku geniálneho umelca.

 Kantor je významnou postavou dejín divadla. Sám seba považoval predovšetkým za maliara, no jeho obrazy rozhodne nenadchýnajú tak, ako predstavenia Cricotu 2. Kým v divadle sa inšpiroval hlavne poľským umením, literárnymi útvorami Witkacyho a Bruna Schulza, Kantora-maliara poľská výtvarná kritika prekrstila na veľkého dovozcu svetových trendov.

Krakowskú Akadémiu výtvarných umení ukončil tesne pred výbuchom druhej svetovej vojny. Počas štúdia sa špecializoval na scénografiu a dekoratívne umenie. Už na škole inscenoval  svoje prvé bábkové predstavenie. Počas vojny sa živil ako maliar-natierač a bol aktívnym členom krakovskej umeleckej scény. Vznikli jeho prvé autorské predstavenia hrané v súkromných bytoch. Po vojne založil spolu s inými výtvarníkmi svojej generácie Skupinu mladých umelcov. Jeho kolegovia od fachu v tom čase opisovali jeho obrazy ako diela na dobrej technickej úrovni, oboznámené so svetovými trendami, ale chladné, málovravné, akoby im niečo dôležité chýbalo.

V 50.-tych rokoch, keď celý socialistický blok uviazol v spároch socialistického realizmu sa Kantor ako maliar odmlčal a živil sa ako scénograf. No po tejto krátkej pauze sa znovu začal učiť na svojej alma mater, založil experimentálne divadlo Cricot 2 ( prvý Cricot fungoval v medzivojnovom období), maľoval a vystavoval po celom svete. Početné cesty, hlavne do Paríža sa odrážali v jeho tvorbe: v štyridsiatych rokov maľoval ako Picasso (na jeho obranu treba dodať, že picassománia bola vtedy všeobecne rozšírená), potom prišli obrazy plné metafor inšpirované surrealizmom, action painting (spontánne vznikajúca abstraktná maľba, ktorú prekrstil na informel), amballage (obaľovanie architektúry a prvkov krajiny do plátien) a neskôr happening. Kantor bol argumentom socialistického bloku, ktorý mal západu dokázať, že aj u nás sme schopný udržať s nimi krok a tvoriť svetové umenie. Zároveň ako jeden z mála mohol cestovať a považoval za svoju povinnosť importovať najnovšie umelecké trendy do jednotvárneho sveta za železnou oponou.

Na jednej strane pózerstvo a neinovatívnosť v oblasti výtvarného umenia, na druhe strane vysoká miera autenticity jeho divadelných počinov. Z čoho vyplýva tento obrovský rozpor? Kantora jeho súčastníci opisujú ako premúdrelého človeka, ktorý v diskusiách nerešpektoval názory odlišné od tých jeho. Aj keď v Krakowe tvorilo v tom čase veľa iných, nadanejších maliarov, Kantor ich zatienil. Veľký podiel má na tom Mieczyslaw Porębski, významný kritik a teoretik umenia, v súkromí Kantorov priateľ, ktorý od začiatku pomáhal kreovať legendu geniálneho a všestranného umelca. Písal články, publikoval s Kantorom manifesty, spoluorganizoval výstavy s náležitou publicitou. Veľká časť Kantorovho úspechu a neotrasiteľnej pozícii v dejinách poľského umenia (ktorej súčasťou je aj ten ohyzdný chrám na brehu Visly)  je založená na tom, že nepodcenil PR a reklamu v časoch, kedy o tom ešte málokto uvažoval.

Veľa sa o ňom dá dozvedieť aj z krátkej spomienky Zofie Trzcińskej, manželky a menežérky poľského džezmena Krzysztofa Komedu, ktorá v päťdesiatych rokoch prichádzala s Kantorom do styku, keď si od neho prenajímala priestory v jeho galérii Krysztofory na pravidelné džezové jam session: "Kantor sa rozzúril do nepríčetnosti a kričal, že to nikdy nedovolí, že nenávidí ten džez, že je to hlučná, divoká  hudba barbarov a že jeho galéria je skutočnou svätyňou umenia. Potom poletel na zem popolník a iné veci, neraz aj kopol do kresla... Po niekoľkých minútach sa upokojil a dal nám povolenie. Vždy."

Zblízka sa drevené obitie ukázalo byť plášťom zo zhrdzavených kovových doštičiek. Nová budova Cricoteky bola otvorená iba pred dvoma rokmi, takže hrdza musí byť zámerom. Možno, aby sa stánok zladil s patinou Kantorových predstavení a niektorých obrazov. Najjprv sme nemohli nájsť vchod, pretože nie je situovaný od strany ulice, ale smerom k rieke, ako keby vodníci a rusalky boli najväčšími obdivovateľmi umelca. Po vstupe do budovy sme sa ocitli pri schodoch. Kvôli lístkom a šatni sme museli zísť do suterénu, aby sme vzápätí mohli vystúpať štyri poschodia k aktuálnym výstavám. Projekt budovy má svoje stránky: http://cricotekawbudowie.pl/pl,i-nagroda a samozrejme stavba bola ocenená. Tvar maximálne nesymetrickej budovy bol inšpirovaný Kantorovou kresbou človeka nesúceho na chrbte stôl. Ako možno zo symetrického obrázku štvorcového stola a dvoch ľudských nôh vytvoriť niečo také ako stojí na brehu Visly možno vidieť na obrázku, ktorý je časťou projektu. Tiež by ten nápad dobre vynikol v skeči lietajúcich cirkusákov Montyho Pythona.

 

*Obrázky v článku pochádzajú zo zdrojov Cricoteky a sú súčasťou aktuálne výstavy Kantorových diel: Tretie dejstvo. Bábka, ktorá trvá do 29.1.2017

*Spomienky Zofii Trzcińskej pochádzajú z jej knižky Nietakty. Mój czas, mój jazz (Szelest, Warszawa, 2015)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?