reklama

V knižniciach svoj jazyk hľadám

V dvetisícom šiestom roku som sa zdržiavala v malom írskom mestečku na atlantickom pobreží. Miestna knižnica sa nachádzala v priestoroch protestantského kostolíka spred dvoch storočí. Chodila som tam rada.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Prítomnosť kníh, ich vôňa a ticho, ktoré panuje v knižniciach, sa mi vždy spájali s posvätnosťou.

Hoci to bolo len dva roky po tom, ako krajiny bývalého východného bloku rozšírili rady únie, oddelenie cudzojazyčnej literatúry už zaznamenalo tieto zmeny a okrem kníh vo francúštine, či nemčine, sa tu nachádzali aj knihy v poľštine, litovčine, maďarčine a češtine. Trochu ma zamrzelo, že na Slovensko zabudli, no aj tak ma to potešilo a pozdvihlo to moje sebavedomie radového gasterbeitra. Keď človek žije ďaleko od domova stáva sa sentimentálnym. Horalky zrazu chutia lepšie a každú manifestáciu starého známeho sveta víta s nadšením. Z vďačnosti som prečítala všetkých šestnásť kníh v češtine, celý ten náhodný výber, Viewegha, Ajvaza aj Větvičku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neskôr som sa presťahovala do Čiech. Írsky kostolík som vymenila za brnenskú Mahenovu knižnicu. Už po pár mesiacoch som začala cítiť, že s mojou slovenčinou nie je všetko v poriadku. Kým angličtina, vzdialená nielen geograficky, obsadila v mojej hlave úplne iné ostrovy, čeština presakovala do mojej rodnej reči a v hlave sa mi rodil mišmaš. Bolo treba rýchlo konať. Potrebovala som pravidelné dávky slovenčiny, ináč hrozilo, že moja reč zakrnie, pomaly a nenápadne ustúpi svoje teritórium veľkému bratovi. Pomôcť mi mala knižnica. Poličku s cudzojazyčnou literatúrou som našla bez problémov. Bola tu angličtina, nemčina, ruština. Slovenčina nikde. Spomenula som si na svoj írsky kostolík a na symbolickú snahu Írov nakŕmiť duchovnou potravou cudzincov, ktorí tam prichádzajú za prácou. No nešlo len o to. Tých pár knih v známom jazyku bolo tiež gestom prijatia: Vítame ťa a rešpektujeme za to, kým si. Aj Česko má predsa svojich gasterbeitrov. Sú nimi hlavne Ukrajinci, no žijú tu aj státisíce Slovákov. Centrom Brna nemožno prejsť ani desať metrov bez toho, aby človek nezačul slovenčinu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Elektronický katalóg iba potvrdil moje obavy. Posledné knihy v slovenčine pribudli do zbierok Mahenovej knižnice ešte pred rozdelením Československa a odpočívali hlboko v skladoch. Rozhodla som sa preskúmať situáciu dôkladnejšie a vyžiadala som si audienciu u riaditeľky knižnice. Najprv ma nepochopila. Samozrejme, že majú knihy slovenských autorov, môžem si prečítať romány Michala Hvoreckého v skvelom českom preklade. Napokon priznala, že knihy v slovenčine nekupujú, lebo o ne nie je záujem. Podľa jej slov, sú ich slovenskou klientelou hlavne vysokoškoláci, ktorí hľadajú iba povinnú literatúru. Ešte stále som sa nevzdávala. Nemohla som sa uveriť, že taká početná komunita nepreniesla so sebou cez hranice svoju literatúru. Veď to ani nie je tak ďaleko! V brnenských kníhkupectvách som nepochodila. Literatúru v slovenčine tam nemali a neboli zvyknutí ani na čudákov, čo by ju zháňali. Rozhodla som sa to pohnať na vyššie inštancie a napísala som do Slovenského inštitútu v Prahe. A bolo to definitívne. Slovenský inštitút potvrdil, že v Brne pobočku nemá a nevie o nijakom mieste v moravskej metropole, kde by sa dali knihy v slovenčine zohnať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rozhodla som sa, že investujem do svojej kultúry a budem si knihy na Slovensku kupovať. Od tohto okamihu by už malo ísť všetko ako po masle. Zohnať slovenské knihy na Slovensku by nemal byť problém. A predsa. Slovenské kníhkupectvá, internetové, ani tie kamenné, nedelia knihy na české a slovenské v žiadnej kategórii, okrem pôvodnej prózy. Česká a slovenská prekladová literatúra aj literatúra faktu žijú na policiach slovenských kníhkupectiev svorne bok po boku, a to aj v takom špecifickom oddelení, akým je lingvistika. Keď chcete knihy v slovenčine, musíte si ich vyloviť spomedzi tých českých, ktorých je samozrejme viac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ukázalo sa, že presakovanie češtiny do mojej rodnej reči nie je len mojím osobným problémom, ale deje sa vo veľkej škále. Je to dominantná kultúra, ktorá je nám veľmi blízka. Boli by sme hlúpi, ak by sme nečerpali z jej bohatstva. No nedalo by sa to uskutočňovať trochu uvedomelejšie? Pri dospelých mužoch, čo naháňajú kúsok čierneho plastu náš patriotizmus prudko ožíva, no pri procese eliminácie našej rodnej reči sme prijali pasívny postoj a odovzdane prijímame fakt, že naša reč sa čechizuje, bez snahy aktívne hájiť jej svojbytnosť. Čechizmy sa objavujú v rozhlase, televízii aj v hovorovej reči. Najlepším zrkadlom sú, ako vždy, deti. Kým tie české už po slovensky takmer nerozumejú, slovenské si pod vplyvom českých rozprávok vytvárajú svoj vlastný metajazyk a častokrát veľmi pôvabné skomoleniny, ako napríklad “stieň” - spojenie slovenského tieňa s českým “stínem”.

Dlhé roky sme spolu s Čechmi žili v jednom štáte. Čo bolo naše, bolo tak trochu aj ich, a to ich, nám vlastne nebolo až také cudzie. Státisíce Slovákov, ktorí žijú v Čechách nemajú potrebu prinášať so sebou svoju špecifickú kultúru. Veď sa tam cítia skoro ako doma. Horalky dostať aj v českých obchodoch, nostalgia tu nefunguje. A všetky rieky kultúrnych vplyvov tečú iba jedným smerom; zo západu na východ.

Ja som napokon svoju slovenskú knižnicu našla. Mala som ju celý čas rovno pod nosom. Moji pracovití starí rodičia zhromaždili v druhej polovici minulého storočia peknú zbierku pôvodnej slovenskej literatúry aj kvalitných prekladov. Mali veľké hospodárstvo, na čítanie bolo málo času, preto niektoré knihy čakali na mňa, svojho prvého čitateľa, takmer päťdesiat rokov. Čítať tie staré texty je ako zahryznúť sa do rajčiny, do takej naozajstnej s rumencom vypáleným od slnka, nie vyblednutej atrapy zo supermarketu. Jazyk v takej čistej podobe sa už dnes počuje len málokde.

Stará pravda hovorí, že všetko sa mení. Vedel to už Herakleitos a na tom sa od jeho čias veľa nezmenilo. Ešte neprešlo ani tisíc rokov odvtedy, ako sa čeština a slovenčina rozdelili na dva samostatné jazyky. Možno sú už na ceste k tomu, aby sa znovu stali jedným.

Obrázok blogu
(zdroj: dgp)
Simona Rezníčeková

Simona Rezníčeková

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  11x

"Ať tu jsme omylem, ať tu nastavujeme uši nebo hledáme hajzl, jsme tu pro velké naslouchání světa." Michal Huvar Zoznam autorových rubrík:  FIlmPortrétÚvahaKnihaVýstava

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu