Roger Ballen: I fink u freeky...

Autor: Simona Rezníčeková | 22.11.2016 o 0:23 | (upravené 22.11.2016 o 3:29) Karma článku: 2,40 | Prečítané:  264x

and I like you a lot! Bizarný, extrémny, temný, ale hlavne autentický a úprimný. Jeden z najzaujímavejších súčasných fotografov vystavuje v Bratislave!

Narodil sa v New Yorku, ale jeho kariéra geológa ho už pred desaťročiami priviedla do Južnej Afriky, kde mal možnosť sledovať premenu odľahlých častí vidieka krátko po páde apartheidu. Narazil tu na bielu spodinu, sociálnu skupinu, ktorá obývala tieto končiny už dve storočia, bez väčšieho kontaktu s civilizáciou. Boli naučení žiť v systéme, ktorý ich protežoval a chránil. Dostávali prácu, na ktorú neboli kvalifikovaní, za peniaze, ktoré by čierny nikdy nedostal. Keď tento systém padol, títo pokrčení potomkovia holandských farmárov sa zobudili do úplne nového sveta, v ktorom svoju pracovnú pozíciu museli obhajovať v konkurencii päťdesiatych čiernych, kvalifikovanejších a ochotných pracovať za menej. Neobhájili. Boli zmätení, nahnevaní, zneistení. Nerozumeli týmto novým poriadkom a upadali do biedy.

Možno preto povedať, že Roger Ballen začínal ako sociálny fotograf. Fascinovala ho táto holota, ktorá bola dôkazom toho, že svet nie je čierno-biely. Že vzorec, ktorý z bieleho automaticky robí bohatého všemocného utláčateľa, nie je všeobecne platný. Jeho prvé série rozpútali v Juhoafrickej republike búrlivé diskusie. Ukázal niečo, čo nikto nechcel vidieť. Nová čierna vláda sa chcela postarať najmä o svojich ľudí a chudobní Búrovia ju nezaujímali.

No v Ballenovej tvorbe od začiatku nešlo iba o zachytenie reality, či o dokumentáciu sociálneho fenoménu, ale hlavne o nastavenie si zrkadla. Veľmi osobné a úprimné pátranie po zmysle vlastnej existencie. Ballen zvykne byť porovnávaný s americkou fotografkou Diane Arbus, ktorá sa preslávila portrétmi šialencov a deformovaných ľudí z okraja spoločnosti. Myslím si, že toto porovnanie je veľmi povrchné. Diane Arbus vyrastala v zámožnej newyorskej rodine, sama svoje detstvo opisovala ako neznesiteľne priaznivé a dokonalé. Súkromné školy, pozitívny prístup a hmotný dostatok si táto citlivá duša sprotivila natoľko, že hľadala tabu, ktorým by mohla tento perfektný svet provokovať. Našla ho v prostitútkach, transvestitoch a bláznoch. Sama ich nazývala "freaks" - monštrá. Zaujímavé je, že niekedy aj bežných ľudí, či deti fotila tak, "akoby si chcela potvrdiť svoje presvedčenie, že ľudstvo je hlúpe, škaredé a tupé." (Stephanie Zacharek) Diane Arbus trpela na depresie a to je stav, v ktorom sa láska a sebeláska stráca na celé mesiace a roky v komplikovaných labyrintoch mysle. Jej obrázky sú záznamom ťažkého zápasu o vlastnú akceptáciu.

Ballenove východiská sú úplne iné. Ľudí, ktorých fotografuje dobre pozná a oni ho milujú. Nikdy by ich nenazval monštrami, sú pre neho iba ďalšou legitímnou formou života, ktorá sa na zemi vyskytuje. Napokon častokrát u nich nachádza väčšie porozumenie a bohatstvo, ako u ľudí, ktorý sa čistí a najedení prechádzajú po vysvietených supermarketoch. Ballen neuznáva tradičné definície krásy a nevidí svoje obrázky ako extrémne a groteskné. Tvrdí, že ľudia v nich vidia, len toľko temna, koľko je v nich samých. Kritici ho často obviňujú z nedostatku empatie voči svojim modelom, že ich naschvál zohyzďuje  a používa rekvizity, ktoré zdôrazňujú ich abnormálnosť. Myslím si, že takéto čítanie Ballenovej tvorby je chybné (ale ja sa samozrejme môžem mýliť tiež). Obávam sa, že súcit si ľudia často mýlia s ľútosťou. Súcit, ako ho definoval už Schopenhauer je rozpoznanie seba v tom druhom. "Zviera, ktoré zabíja iné zviera, trhá koniec koncov svoje vlastné mäso a ak niekoho vyfackujem, rany dopadajú na moju vlastnú tvár." (Vladimír Neff v Antigorgias) Ľútosť sa rodí z pocitu nadradenosti. Keď sa cítime byť lepšími a máme obavu o zlý stav tých druhých.

Ballen pristupuje k svojim modelom bez predsudkov. Napriek ich odlišnosti a bizarným životným podmienkam ich nesúdi. Hľadá v nich človečenstvo, sú súpútnikmi na jeho ceste do stredu duše. Obviňovať ho z grotesknosti a zohyzďovania znamená obviňovať ho za to, kým je. On nám už totiž neukazuje "african white trash" bielu spodinu, ale využíva v tom najlepšom zmysle slova fotogenickosť a zemitú autenticitu týchto zlomených ľudí, aby nám ukázal seba. Dnes patrí k jedným z najľahšie rozpoznateľných fotografov na svete. Jeho úderný rukopis je veľmi charakteristický. Pri takom objektívnom vyjadrovacom prostriedku, akým je fotografia, je to samo o sebe veľkým majstrovstvom. Lenže tá rozpoznateľnosť je vlastne to, na čom tvrdo pracuje. Individualizuje. Jednotlivým sériám sa venuje celé roky a fotí, kým na obrázkoch nezostane len podstata toho, čo chce zachytiť. Ballen nezačal tým, že chudobným ľuďom nasadil masky a obklopil ich bizarnými rekvizitami. K tomu sa dopracoval až neskôr. Na začiatku jednoducho postavil dvojičky Dresie a Casie k bielej stene a cvakol spúšť. Prvé rekvizity, ktoré zámerne začal využívať, boli kresby na stenách. Aj keď neskôr svoje modely žiadal, aby tieto obrázky vytvárali špeciálne pre potreby fotografovania, inšpiroval sa zvykom rozšíreným na juhoafrickom vidieku: deti aj dospelí tu ozdobujú steny svojich príbytkov spontánnymi kresbami. Dlhé roky bol vlastne portrétistom. Postupne sa ľudia z jeho obrázkov vytrácali a začali ich nahrádzať masky a štylizované zátišia, v ktorých sa ľudia objavujú už len ako ďalšie rekvizity. V posledných rokoch tiahne čoraz viac k divadlu a inštaláciám. V Bratislave sa predstavuje projektom Divadlo prízrakov, v ktorom pracuje s abstraktnými obrazmi vyrytými do skla.

Ku každej sérii fotografií vytvára aj film. Kým video k jednej z jeho prvých sérií Platteland je sociálnym dokumentom, video k Divadlu prízrakov je hravou symbolickou animáciou. Nebráni sa ani spolupráci s inými umelcami. Pre duo Die Antwoord, ktoré sa opisuje ako postrasistická zef rap rave formácia z nebezpečných hlbín Afriky, vytvoril videoklip ku kričande I fink u freeky. Tak sa Ballenova osobitá estetika, dovtedy prezentovaná iba v tichých galériách pre pár priaznivcov tohto vymierajúceho umenia, dostala k desiatkam miliónov ľudí a stala sa hitom youtube.

A keď mu novinári stále dookola obíjajú o hlavu tú Arbus, on sa bráni a kričí iné meno: Beckett! To on mal vplyv na jeho tvorbu: bezčasovosť a absurdnosť ľudského utrpenia.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súboj v koalícii Danko rozpútal a aj naň doplatil

Šéf SNS zváži odchod z politiky. Politológ hovorí, že predvídateľnosť jeho krokov sa stále znižuje.

KOMENTÁRE

Politika ako Danko nikto nechce, demokrati ani oligarchovia

Definitívny politický pád Danka sme sledovali v priamom prenose.

EKONOMIKA

Štát otočil, vyššie dôchodky zaručí len na štyri roky

Prečo novinka bude trvať len istý čas, nie je jasné.


Už ste čítali?