Diskusia o tom, či sú knihy vo svojej klasickej podobe odsúdené na zánik sa vedie už dlho. Je to pomerne radikálna myšlienka a myslím, si, že história nám veľa krát ukázala, že vývoj udalostí vie nabrať prekvapivé obraty. Taká klasická maľba sa stále vyučuje na školách a ani po tom ako sa fotografia, televízia, či internet stali súčasťou nášho každodenného života, obrazy nezmizli zo stien našich domov. No napríklad povolanie portrétistu vyšších vrstiev vymrelo úplne. Vyššie aj nižšie vrstvy sa dnes vo veľkom portrétujú sami. Je rozumné s knihami do budúcnosti ešte počítať. Nielen ako s čtivom, ale aj ako so symbolom. Človek, ktorý číta, chce vedieť viac. Nepokladá sa za absolútnu autoritu, vie, že sa z kníh môže dozvedieť veci, o ktorých predtým ani netušil. Rešpektuje pluralitu názorov a premýšľa.
Nechceli by sme práve takého človeka za svojho prezidenta? Repektíve za prezidenta veľmoci, v ktorej má prezident reálnu výkonnu moc a to najmä v zahraničnej politike? Nie, nevyhnutne.
Prví otcovia amerického národa boli veľmi sčítaní. Keď Jefferson pripravoval podklady pre Deklaráciu nezávislosti, zhotovil zoznam pomocnej literatúry, na ktorom bolo 200 titulov. Pokladalo sa za samozrejmé, že všetci zúčastnení prečítajú tieto knihy do poslednej bodky. Na obhajobu súčasných politikov treba povedať, že priemerný obyvateľ Nového sveta v 18. storočí musel za celý svoj život spracovať asi také množstvo nových informácií, akému priemerný občan USA čelí dnes v priebehu jedného týždňa. Prví americkí politici boli prakticky izolovaní a nečudo, že nad dielami Cicera, či Lukrécia uvažovali tak dôkladne, že aj ich samotných možno označiť za filozofov.
Aj medzi novodobými americkými prezidentmi bolo veľa vášnivých čitateľov. Franklin D. Roosevelt cestoval na konferenciu do Teheránu s kufrom, v ktorom mal 50 kriminálnych románov a časťou jeho pozostalosti bola aj osobná knižnica, ktorá obsahovala vyše 15 tisíc kníh. Harry Truman, zatiaľ posledný prezident bez univerzitného vzdelania, čítal vášnivo a prečítané si pamätal aj o niekoľko desaťročí neskôr. Nixon dával prednosť časopisom, ale pred svojou cestou do Sovietskeho zväzu si prečítal životopis Churchilla, aby lepšie porozumel udalostiam na Jalte. Jimmy Carter absolvoval kurz rýchločítania a bol schopný prečítať 4 tituly za víkend. Ronald Reagan bol tiež knihomoľ, no nechválil sa tým, aby nevystrašil voličov. Hrať antiintelektuálnu kartu sa americkým politikom oplatilo veľakrát.
George W. Bush tiež o svojej čitateľskej pasii nehovoril nahlas, pretože to nezapadalo do imidžu obyčajného chlapíka, ktorý si vytvoril, no knihy hltal. V rokoch 2002-2006 dokonca súťažil so svojim poradcom Karlom Rovom, kto toho stihne prečítať viac. Rove síce vyhral, no ako úradujúci prezident Bush zvládol prečítať 2 knihy týždenne, čo je úctihodný výkon.
Clinton sa tým naopak rád chválil a dal si záležať, aby na jeho stole vždy ležala starostlivo vybraná kôpka titulov, najmä vtedy, keď očakával návštevu novinárov. Ako u málokoho bolo možno z jeho čitateľského denníka vysledovať jeho politické kroky. Prípad Kobra od Richarda Prestona prečítal ako varovanie pred bioteorizmom a odporučil ho niekoľkým ministrom a dôležitým úradníkom. Jeho váhavosť pred intervenciou v krvavej vojne na Balkáne bola spôsobená aj čitateľským zážitkom z knihy Roberta D. Kaplana o Balkánskych duchoch. Sám autor bol z geopolitického dosahu aký jeho "ľahký novinársky cestopis z 80. - tych rokov" dosiahol úprimne šokovaný.
Barack Obama sa snažil svoju rolu prezidenta starostlivo vyvážiť s úlohou otca a manžela. Ako moderný človek, musel svoj súkromný život rozdeliť medzi čítanie dcéram pred spaním (aj to sa počíta!), tweetovanie, pozeranie seriálov, či sledovanie obľúbeného športového kanálu. Je ľahké sa s ním stotožniť. Takéto menu má na stole po návrate z práce každý druhý muž s rodinou a dobre rozbehnutou kariérou.
Napriek tomu kancelária prezidenta Obamu každý rok pred jeho 2-týždňovou letnou dovolenkou zverejňovala zoznam kníh, ktoré sa prezident chystal prečítať. V roku 2016 zoznam vyzeral takto: Helen Mcdonald: J ako jastrab, William Finnegan: Barbarian Days: A Surfing Life, Paula Hawkins: Dievča vo vlaku, Colson Whitehead: The Underground Railroad a Neal Stephenson: Sevenes.
A na záver enfant terrible čitateľského klubu. John F. Kennedy rád vystupoval v roli intelektuála, ktorý miluje klasickú hudbu a vie oceniť kvalitnú literatúru. V skutočnosti klasiku nesnášal a vášnivým čitateľom nemohol byť z prostého dôvodu: nedokázal ani päť minút sedieť v kľude. Podľa legendy stojí za jeho vypovedaním vojny chudobe kniha Michaela Harringtona Iná Amerika. V skutočnosti knihu nečítal, stačila mu aj Harringtonova esej, ktorá vyšla v New Yorkeri. (Tak ho nadchla, že si ju museli si prečítať všetci pracovníci Bieleho domu.) Jeho naozajstným hrdinom bol James Bond a to nie v knihe, ale na filmovom plátne. Najviac sa mu páčil "sex, drsnosť a to, že je Bond taký cool." No Kennedy čelí aj väčšej kontroverzii ako je nezáujem o literatúru a Bachove fugy. Jeho meno sa tkvie na obale knihy ocenenej Pulitzerom. No podľa Teda Sorensena, Kennedyho autora prejavov, knihu Profiles of Courage nenapísal senátor Kennedy, ale on sám. Ghostwriterstvo je pomerne bežná praktika v šoubiznise, kde má veľa ľudí meno a publikum, no nemajú literárne zručnosti, no predsa len v prípade amerického prezidenta je to tak trochu morálne pochybenie.
Ale obávam sa, že perspektíva sa nám hneď zmení, keď sa prenesieme do súčasnosti, do doby "Simpsonovskej", kde realita ľahko zahanbí aj tú najabsurdnejšiu satiru. Existujú vážne dôvody na to, aby sme verili, že súčasný americký prezident neprečítal v svojom dospelom živote ani jednu knihu. Knihy neboli nikdy videné na jeho pracovnom stole, v jeho apartmánoch zo zlata a mramoru, ani v jeho rukách. Teda okrem tých, ktoré napísal. Respektíve presvedčil sám seba, že ich napísal. Prvou a najvýznamnejšou bolo Umenie dohody z roku 1987.
Začalo sa to všetko v roku 1985, keď mladý novinár Tony Schwartz napísal pre New Yorker kritický článok o bezohľadnom developerovi Donaldovi Trumpovi a jeho nekalých obchodných praktikách. Na titulke sa ocitla nie veľmi lichotivá Trumpova fotka. Aké bolo Schwarzovo prekvapenie, keď dostal pochvalný lístok od samotného Trumpa. Zdalo sa, že tomu človeku je úplne jedno, čo sa o ňom píše, hlavne, že sa píše.
Neskôr prišla ponuka napísať životopis tohto ani nie 40-ročného podnikateľa. Schwartz váhal. Vedel, že je to zmluva s diablom, riskoval tým svoje dobré meno aj spokojný spánok. Stanovil preto na prvý pohľad prehnané požiadavky: chcel polovicu z polmiliónovej zálohy, ktorú Trump dostal od vydavateľstva Random House a polovicu zo ziskov knihy. Prekvapujúco, drsný vyjednávač Trump prikývol bez námietok. A že mal Schwartz hypotéku a druhé dieťa na ceste, šiel do toho.
Životopis sa píše tak, že ghostwriter urobí s objektom sériu rozhovorov, v ktorých sa pokúša lepšie dotyčného spoznať, odhaliť jeho kontemplatívnu filozofickú rovinu, prostredníctvom ktorej by mohol osvetliť hlbšie pohnútky dotyčného. To sa v prípade Donalda Trumpa ukázalo byť nemožné. Nebol totiž schopný sústrediť sa dlhšie ako päť minút, bol nervózny, podráždený a neschopný odpovedať na väčšinu otázok. Schwarz sa s niečím takým ešte nikdy nestretol, no že bol tvorivý človek, prišiel s novým riešením. Namiesto rozhovorov, sa naozaj stane Donaldovým "duchom", bude ho sledovať všade kam sa pohne a odpočúvať všetky jeho rozhovory. Nenapíše jeho životopis, ale knihu o tom, ako Donald robí biznis. A to sa Donnymu veľmi páčilo. Obdiv a sláva, to je popri peniazoch a moci to jediné, čo ho zaujíma. Bola to vlastne jeho prvá reality show pre jedného diváka: nešťastného liberála Tonyho Schwartza.
V priebehu 18-tich mesiacov, kedy kniha vznikala, mal Schwartz neobmedzený prístup na všetky Trumpove pracovné schôdzky a do jeho mramorových sídel. Sledoval z prvej ruky jeho pochybné obchody, morálne závadné rozhodnutia, manipuláciu s ľuďmi. A potom z toho megalomanského egocentrického psychopata, čo sa rúti do záhuby vytvoril inšpiratívneho modelového biznismena s talentom na obchody. Knihu nazval Umenie dohody a stala sa bestsellerom. Schwartz zbohatol, novinársky chlebíček zavesil na klinec a pokúsill sa na túto kontroverznú skúsenosť zabudnúť.
No keď Donald Trump ohlásil svoju prezidentskú kandidatúru, v Schwarzovi sa niečo pohlo a rozhodol sa prehovoriť. Nijako sa to nesnažil zabaliť a vyjadril sa na rovinu, že s Donaldom Trumpom na čele USA máme reálne šance stať sa poslednou generáciou v dejinách ľudstva. Je to impulzívny narcis a celý jeho život riadi enormná potreba verejného ocenenia. Klamstvo je jeho druhá prirodzenosť, nemá svedomie a ľudí využíva ako spotrebný materiál. "Ak sa stane prezidentom, milióny ľudí, ktorí uverili, že reprezentuje ich záujmy pochopia to, čo už vedia všetci, čo s ním kedy prišli do kontaktu - že ich má niekde." povedal Tony Schwartz.
"Našminkoval som sviňu." priznal sa ďalej Tony a jeho novinárski kolegovia pritvrdzujú, keď ho nazývajú doktorom Frankensteinom. Je pravdou, že bestseller Umenie dohody sa stal prvým dielom skladačky, vďaka ktorej sa Trump dostal tam, kde je dnes. Vybudoval si na ňom imidž úspešného obchodníka a selfmademana. To, že Trump sa vypracoval sám, bez cudzej pomocy je jeden z mnohých závádzajúcich mýtov, ktoré táto kniha prezentuje. V začiatkoch svojej kariéry si významne pomáhal kontaktami aj financiami tatka Trumpa, úspešného newyorského developera. No táto iluzórna bublina o skvelom Donaldovi nespľasla ani potom, keď Trump o šesť rokov neskôr ohlásil bankrot. Už v roku 1993 bol znovu na koni, keď účinkoval v reality show Apprentice (Učeň), kde sa hral na boha mladých biznismenov. Ďalší spektakulárny úspech a body pre Donnyho.
Stal sa kráľom tabloidov. Kam ešte mohol ísť, aby nasýtil svoju nenásytnú túžbu po moci a pozornosti? Kto tvrdí, že to nečakal, mal by si pripomenúť, že Donald Trump uvažoval nad prezidentskou kandidatúrou už v roku 1988 a 1996. Podľa Schwartza je Trumpova potreba pozornosti nutkavá a jemu sa už 40 rokov plynule darí zvyšovať dávky. Rola prezidenta je len ďaším krokom. "Keby mohol kandidovať na vládcu sveta, urobil by to." hovorí Schwartz.
A aké poučenie z toho plynie pre vás? Nikdy neverte psychopatom a čítajte. Hlavne čítajte.
Zdroje:
Milena Rachid Chebab - Mole książkowe w Białym domu, Książki 3/2016, Katarzyna Wężyk - Swój chłop, Gazeta Wyborcza 12.-13.11.2016, The Guardian, The New Yorker
