Za stolom sedeli: anglický novinár a esejista Christopher Hitchins, americký filozof a neurológ Sam Harris, americký filozof a kognitívny vedec Daniel Dennett a najznámejší z nich, evolučný biológ a etológ Richard Dawkins. Ako každá správna formácia vzletných cieľov, aj oni majú svojho piateho člena. Je ňou somálska feministka a aktivistka Ayaan Hirsi Ali.
Títo intelektuáli sa hlásia k hnutiu nového ateizmu a aktívne kritizujú náboženstvá ako zdroj povier a iracionalizmu, ktorý by nemal byť tolerovaný. Sú to všetko rytieri vedy a racionalizmu. Ich argumenty sú krištáľovo čisté a pevne podložené. Napriek tomu mi v ich debate chýbal jeden podstatný rozmer. Ako povedal Elias Canetti, nemožno mlčať o niekom, kto tu bol tak dlho. Oni síce nemlčia, no vôbec nedávajú Bohu kredit za všetky spoločenské a historické zmeny, ktoré inicioval. Nehovoriac už o jeho psychologickom význame pre človeka. Celým ich rozhovorom sa ako čmuha na obraze, ako puklina na inak krásnej a dokonalej váze vinie naivná viera v to, že človek je tvor racionálny. Nie je. Ak sa pri výskume akéhokoľvek spoločenského javu dá na niečo spoľahnúť, tak na to, že ľudstvo sa nebude chovať logicky a rozumne.
No napriek tomu sa mi tá ich sekulárna keramika vyzdobená precíznymi argumentami veľmi páči a je mi blízka. V jednom momente sa Christopher Hitchins ješitne priznáva, že by tak naozaj nechcel, aby veriaci ľudia zmizli z povrchu zemského, pretože by potom nemal s kým argumentovať. Ostatní jazdci sú jeho aroganciou vyvedení z miery. Odpoveď Richarda Dawkinsa plánujem vyšiť na biele plátno a zavesiť do kuchyne: „Či už sa jedná o astrológiu, náboženstvo, alebo čokoľvek iné, chcel by som žiť vo svete, kde ľudia uvažujú kriticky, sami za seba, a zohľadňujú dôkazy. Nie preto, že astrológia je nebezpečná (pravdepodobne nie je), ale preto, že ak kráčate svetom s myšlienkou, že je v poriadku veriť v niečo bez dôkazov, tak prichádzate o veľmi veľa. Byť redukovaný na malosť astrológie je veľmi ochudobňujúce. A myslím, že to isté môžeme povedať aj o náboženstve. Žiť vo svete, ktorému rozumieme, rozumieť hviezdam a astronómii je nádherným zážitkom. Vesmír je veľkolepé, úžasné a podivuhodné miesto a veriť na duchov, nadprirodzených tvorcov a zázračné zásahy je devalvujúce, zbytočné a úzkoprsé."
Hľadala som niečo, čo by potvrdilo jeho slová a prenieslo nás z roviny teoretizovania do reality. Spomenula som si na Bystrého Hansa. Bol to kôň, ktorý žil na začiatku 20. storočia v Nemecku. Jeho majiteľ, gymnaziálny profesor, tvrdil, že ho naučil počítať, merať čas a poznať aktuálny dátum. Zadania mu dával ústnou aj písomnou formou a Hans odpovedal klopaním kopyta o zem. 7+4=11 klopnutí kopytom. Ľudia boli uveličení. O Hansovi sa písalo v New York Times. No vyvstáva tu logická otázka: Na čo by kôň potreboval počty?
Nepotreboval. Počas nezávislého vyšetrovania sa prišlo na to, že Hans ovláda správne odpovede iba vtedy, keď ich ovláda aj človek, ktorý mu úlohu zadáva a keď ho Hans vidí. Každý, kto sa pokúšal učiť jazdiť na koni vie, že toto zviera sa ovláda sériou veľmi jemných pohybov a prenášaním váhy.Túto citlivosť na subtílne povely jazdca si kone vyvinuli počas tisícročí, ktoré strávili pod sedlom, unášajúc človeka do boja, či do práce. A Hans bol synom svojho rodu. Aritmetika mu bola ukradnutá, no bol predurčený na poslúchanie a navigovanie sa podľa reči tela človeka, ktorý s ním pracuje. Psychológ, ktorý výskum vykonával, prišiel na to, že človek, ktorý pozná správnu odpoveď, vysiela jemné signály (zmena napätia v tele človeka po tom, ako kôň vyklope správnu odpoveď), aj keď si to vôbec neuvedomuje.
Keď umrie starý láma, duchovný učiteľ tibetského budhizmu, starší lámovia z jeho kláštora sa vydávajú na púť, aby našli jeho reinkarnáciu. V batohu nesú niekoľko predmetov, ktoré patrili lámovi, ktorého prevtelenie hľadajú. Najprv podľa rôznych znamení vyberú niekoľko detí a výber sa postupne zužuje. V roku 1936 sa horúcim kandidátom na 14.-teho dalajlámu stal malý Lhamo z tibetsko-čínskeho pohraničia. Lámovia tohto kandidáta rozpoznávali ako "to nebojácne dieťa" - dôležitý atribút pre štátnika a duchovného vodcu politicky sužovanej krajiny. A potom ho podrobili testom, počas ktorých pred dieťa položili niekoľko predmetov. Niektoré z nich patrili nebohému dalajlámovi a niektoré nie. Všetci lámovia prítomní pri testovaní boli jeho blízkymi spolupracovníkmi a poznali "správnu odpoveď". Vzhľadom na ich emocionálne zaangažovanie aj dôležitosť voľby, ktorú sa chystali urobiť, by sa napätie v ich tele dalo krájať. Nie je preto možné, že "prevtelenie" je len metaforou a ich skutočným cieľom (akokoľvek nevedomým a nepriznaným) je nájsť bystré a sebavedomé dieťa s darom empatie, ktorý ho predurčuje na to, aby sa stalo dobrým a láskavým vodcom?
Ktorý z týchto svetov je zázračnejší? Ten, v ktorom sa lámovia recyklujú a kone počítajú, aj keď na to nemajú žiadny dôvod, alebo ten, kde prirodzená múdrosť a empatia ľudí aj zvierat vyráža dych? Voľba je na každom z nás.
