Dosť miesta pre všetkých

Autor: Simona Rezníčeková | 7.4.2020 o 1:29 | Karma článku: 4,78 | Prečítané:  564x

O mesiac to bude už dvadsať rokov. So spolužiačkou sme sa vtedy rozhodli, že prípravný týždeň na maturity strávime na dedine, v dome moje starej mamy. Presne, v tom dome, v ktorom sedím aj teraz.

Nabalili sme si zošity a učebnice a dobrodružstvo mohlo začať. Bola polka mája, počasie takmer ideálne. Ako stvorené na dlhé prechádzky a výlety na bicykloch. Učebnice sme si vždy brali so sebou, no úprimne sa priznávam, že na učenie vonku nikdy nedošlo. Bolo tam príliš krásne.Tak naozaj ani na učenie vnútri veľmi nebol čas. Príliš dobre sme sa bavili. Užívali sme si týždeň slobody a svet okolo nás bol priveľmi zaujímavý na to, aby sme sa zaoberali opakovaním nudných informácií, ktoré do nás štyri roky hustili, bez potrebného kontextu.

Počas toho týždňa agátová hora za domom mojej starej mamy rozkvitla. Zo dňa na deň sa zo zelených púčikov vykľula očarujúca beloba. Nikdy predtým som nič také nevidela. Pretože som sedela zatvorená v škole. Cítila som sa ukrivdená a oklamaná. Akoby svet predo mnou osemnásť rokov tajil niečo dôležité.

Maturitu sme zvládli na výbornú aj bez učenia. Informácie svojou kvalitou ani kvantitou nestáli za to šestnásťročné väzenie v školských a predškolských zariadeniach, ktoré im predchádzalo. Mám maturitu z francúzštiny, ale po francúzsky som sa tak naozaj naučila od Françoisa, Stéphanie a Véronique počas jedného horúceho leta na juhu Floridy. Mám maturitu z dejín umenia, ale všetko čo o umení viem som sa naučia v galériách sveta, a keď som chodila na gymnáziu poza školu. Ukrývala som sa vo vedeckej študovni, ktorá bola až po strop plná kníh príliš vzácnych na to, aby sa dali požičať ďalej ako po najbližší stôl. Bola to kvalitný liek na školu plnú demotivovaných a demotivujúcich učiteľov so sklonom k alkoholizmu. Pri písaní stále využívam intuíciu nadobudnutú masívnym čítaním (nie, ako dieťa som nemala veľa kamarátov), pravidlá slovenského pravopisu by som formulovať nedokázala.

So znepokojením počúvam od mojich detných kamarátov, že ich potomkovia sú v domácom štúdiu zavalení obrovským množstvom úloh. S neveriackym úžasom sledujem škôlky, ktoré pre najmenších organizujú vyučovanie cez Skype.

Škola nie je jediná forma vzdelávania. Za tých dvadsať rokov, odkedy som opustila školské lavice, naše školstvo bohužiaľ neprešlo žiadnou významnejšou reformou. Zoznam dôležitých vecí, ktoré sa deti v škole nenaučia je veľmi dlhý. Dôraz je stále kladený na súkanie informácií do tela. Väčšina tých informácií je nepotrebná, veľa užitočných vďaka masovému prístupu, kde je základnou jednotkou trieda, nie študent, prichádza v čase, kedy je pozornosť dieťaťa zameraná inde. A mnoho ich dieťa nebude vedieť využiť aj preto, že sa nenaučí prepájať a ohýbať ich správnym smerom.

Nikto nás v škole neučil dobrým vzťahom, ani ako byť dobrým rodičom. Nikto nás neučil ako sa najefektívnejšie učiť a čo je horšie, nepresvedčili nás prečo vôbec.

Dnes som sa túlala po Štiavnických vrchoch. Bola som tam úplne sama. Niežeby by mi to vadilo, obzvlášť v dnešných časoch, ale bola som trochu skľúčená pri myšlienke na všetky tie deti hrbiace sa nad zošitmi, pretože dospelí sú domýšľavo presvedčení, že ak pár mesiacov nebudú do seba ládovať nimi nalinkované vedomosti, načisto osprostejú. Nemôžem sa zbaviť hlbokého presvedčenia, že všetci, čo nemusia byť vnútri, by mali tento čas využiť na to, aby (pri dodržaní všetkých bezpečnostných pravidiel a nariadení vlády) boli vonku. Obzvlášť deti. Začína jar. Začína život v prírode. Len jeho prostým pozorovaním ( ktorého sa nemôžu účastniť každoročne, pretože sú hromadne pozatváraní v školách, skôr k benefitu dospelých ako pre výhody takéhoto vzdelávania) sa môžu naučiť veľa. Nehovoriac o tom, ako nám teraz všetkým pomôže dobrá kondícia a mrte vitamínu D.

Pred rokmi, na filmovej škole som mala tú česť zúčastniť sa prednášky skvelého režiséra a človeka Andrzeja Wajdu. Bol to vtedy čulý skoroosemdesiatnik, ktorý nám rozprával o svojich filmových dielach, koľko práce a odmietnutí je za jedným úspešným projektom. V jednej chvíli si povzdychol, že popri všetkej tej práci, ešte nikdy nemal čas sledovať ako rozkvitajú brezy pred jeho domom.

Ako už môžete tušiť, úspešný filmár sa zo mňa nestal. No agátovú horu za naším domom som od toho pamätného týždňa spred dvadsiatich rokov videla rozkvitať už niekoľkokrát. A nájdem si na ňu čas aj tento rok. Vo svojej pedagogickej praxi sa snažím viesť deti k tomu, aby pri učení nasledovali svoj prirodzený záujem a hľadali inšpirácie v prostredí, ktoré ich obklopuje. Som presvedčená, že dobrému vzdelávaniu nesmie chýbať prvok spontánnosti, akási flexibilita, ktorá pružne reaguje na výzvy nového dňa. Poďme tú výzvu prijať aj dnes. V prírode je ešte stále dosť miesta pre všetkých.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?